Odborník priblížil, že pri utopení dochádza k zaduseniu, buď vniknutím
vody do pľúc alebo kŕčom v hrdle, ktorý zúži dýchacie cesty. Vtedy ide
o suché utopenie. "Okrem dvoch uvedených spôsobov utopenia, ktorých
mechanizmus je možné nazvať aj primárnym utopením, existuje situácia,
pre ktorú je charakteristickejší názov sekundárne utopenie," uviedol
s tým, že k nemu dochádza pri poraneniach krčnej chrbtice po skokoch do
vody, pri vdýchnutí slanej vody, pri rozšírení ciev z chladu s
následným kolapsom po skokoch do studenej vody, pri cievnych mozgových
príhodách, srdcových epizódach alebo pri pľúcnej vzduchovej embólii. Pri
preniknutí vody do pľúc je rozdielny mechanizmus pôsobenia sladkej
alebo slanej morskej vody.
Ako ďalej uviedol, najčastejšou formou krízovej situácie vo vodnom prostredí je aktívne topenie. "Aktívne
sa topiacu osobu rozpoznáme podľa zreteľného pohybu rúk a celého tela.
Snaží sa spravidla udržať ústa nad hladinou vody. Spravidla všetky
topiace sa osoby sa pri aktívnom topení pohybujú a správajú rovnako," povedal.
Uviedol tiež, že aj u výborného plavca môže dôjsť k takzvanému tichému
utopeniu. Vtedy príčina utopenia nemá priamu spojitosť s vlastnými
plaveckými schopnosťami, ale napríklad s náhlym zlyhaním
srdcovo-cievneho systému, neočakávaným nárazom o prekážku či napríklad
mozgovou mŕtvicou. "V mnohých prípadoch nie je možná registrácia
problémov vo vode a postihnutý sa ponorí pod hladinu bez významných
vonkajších prejavov krízovej situácie," komentoval.
Doplnil, že v 70 percentách prípadov topenia je pridruženou príčinou
alkohol, často v strete s iným ochorením, ako napríklad epilepsiou,
cukrovkou, hypertenziou a inými. U malých detí je zase dôvodom
nedostatočný dohľad zodpovedných osôb.